Veľa sa hovorí o tom, či je to jedno z slabších úsilia Martina Scorseseho, ale myslím si, že to je nesprávne hodnotiť tu. Hviezdou celého príbehu je charizmatická speváčka "Francine" (Liza Minnelli).…
Veľa sa hovorí o tom, či je to jedno z slabších úsilia Martina Scorseseho, ale myslím si, že to je nesprávne hodnotiť tu. Hviezdou celého príbehu je charizmatická speváčka "Francine" (Liza Minnelli). Je trochu snílka, ktorá stretne oportunistickeho saxofonistu "Jimmyho" (Robert De Niro) na večierku v New Yorku, ktorá oslavuje VJ deň v roku 1945. Nie je veľmi zaujatá o reči, ktoré vypisoval každej žene, ktorú stretol celý večer, ale kombinácia okolností ich spôsobí, že trávia čoraz viac času spolu a postupne sa zamilúvajú. Oba majú aj svoje individuálne ambície a keď začne ona získavať úspech vďaka podporujúcemu producentovi a on tiež so svojou novou jazzovou prevádzkou, ich vzťah je určený k búrlivému a pravdepodobne krátkemu koncu. Príbeh sám o sebe nie je nič extra, ani štýl produkcie, ktorý naznačuje Boba Fossého od začiatku do konca. Sú to skladby od Kandera a Ebba interpretované dokonale Minnelli a rovnako dymové a klasické hudobné skladby od takých umelcov ako Clarence Clemons, ktoré nás pohlcujú do mesta po vojne, ktoré túži po snoch a po snoch, ktoré sa môžu splniť! Navyše jasne ilustruje, že pekní ľudia nevyhrávajú vždy, bezohľadní sú obvykle poslední, ktorí odchádzajú z večierku a texty skladby "New York, New York" sú silným hodnotením miesta, kde nikto nikdy nespí, pretože sa snažia vyhrabať posteľ niekomu inému. Poslednú polhodinu tvorí dobre zorganizovaná séria čísel od hviezdy, ktorú De Niro šarmantne, ale zriedka dopĺňa, a úprimne povedané som našiel film skôr ako niečo, čo som si vedel vypočuť než pozerať. Zvuk na veľkej obrazovke funguje, ale ak nie ste do muzikálov, možno sa ani neunúvajte.