„Robin“ (Hugh Jackman) žije v akomsi osamelom dôchodku, prebýva v jaskyni a odmieta – ba priam sa vyhýba – akémukoľvek spoločenstvu. Potom sa objaví jeho starý kamarát zo zeleného lesa, „Malý John“ …
„Robin“ (Hugh Jackman) žije v akomsi osamelom dôchodku, prebýva v jaskyni a odmieta – ba priam sa vyhýba – akémukoľvek spoločenstvu. Potom sa objaví jeho starý kamarát zo zeleného lesa, „Malý John“ (Bill Skarsgård), ktorý ho žiada o pomoc pri získaní späť farmy, ktorú pred rokmi ukradol jej právoplatnému majiteľovi, aby sa mohol znovu stretnúť so svojou ženou a dcérou. To sa zdanlivo darí bez problémov, no nepočítajú so silou starých krívd, a sotva slnko zapadne nad ich vražedným úspechom, celé miesto vzplanie a zranený „Robin“ je prevezený na ostrovný kláštor, ktorý vedie „sestra Brigid“ (Jodie Comer) a malomocný muž (Murray Bartlett). Opatrnosť velí, aby si vzal falošné meno, a tak sa „Randolph“ zotavuje pod jej starostlivou opaterou – no keď príde mladé dievča, malomocný mu povie niekoľko nepríjemných pravd a následne sa objaví záhadný mladý „Arthur“ (Noah Jupe) so zraneným okom, a my si uvedomíme, že staré krivdy siahajú hlboko a že jeho tajomstvo dlho nevydrží. Alebo predsa len? Toto je síce míľami vzdialené od Errola Flynna aj Kevina Costnera, čo by však nemuselo vadiť, keby sa film lepšie sústredil na podstatnejší príbeh. Namiesto toho nás vtiahne do vierohodne pôsobiaceho prostredia blata, špiny a brutálnych zbraní, no nevysvetľuje, ako sme sa dostali od uznávaného legendárneho „Robina Hooda“ k tejto skľúčenej, introspektívnej, takmer surovej postave, ktorá pôsobí, akoby niesla priveľa bremena a ktorej priateľ „John“ sa nezastaví pred ničím, aby získal jeden okyslený bochník chleba. Comerová akoby sa tu trochu schovávala, čerpajúc z útočiska svojich skorších scén zo seriálu „Biela princezná“ (2017), a druhá polovica filmu, vrátane pomerne nevýrazného príspevku nedostatočne využitého Jupea, sa prepadá do niečoho príliš melancholického. Jackman však napriek tomu zapôsobí a potvrdzuje svoju dlhoročnú hereckú všestrannosť, a niet pochýb o tom, že film zobrazuje oveľa realistickejší obraz plantagenetského Anglicka, než akýkoľvek Hollywood či Pinewood kedy ponúkol – no na konci som mal z neho pocit pochmúrnosti, ťažkopádnosti a chuť privolať Enyu, nech nám zaspieva strhujúcu baladu. Napriek tomu by som odporúčal pozrieť si ho na veľkom plátne – kamera a produkčný dizajn sú štýlové a v kine skutočne vyniknú – no inak som odchádzal sklamaný.