Ak by som mal kedy možnosť byť létajúcou muškou na stene v rozhovore, muselo by to byť s Charlesem Dickensom a Davidom Leanom. Ako ten druhý dokázal tak majstrovsky vizualizovať a dramatizovať jemne…
Ak by som mal kedy možnosť byť létajúcou muškou na stene v rozhovore, muselo by to byť s Charlesem Dickensom a Davidom Leanom. Ako ten druhý dokázal tak majstrovsky vizualizovať a dramatizovať jemne vykované postavy toho prvého je ohromujúce. V tomto možno menej známom príbehu - „Pip“ (Tony Wager) sa stretne s utečeným väzňom na strašnom cintoríne, keď ide ošetriť hrob svojej zosnulej matky... Napriek svojmu strachu pomáha kŕmiť starého muža a zbavuje ho jeho reťazí. Ako starnie, je povolaný miestnou, bohatou, starou pannou „Miss Havisham“ (úžasne vznešená Martita Hunt), ktorá chce, aby sa spriatelil s naozaj nepríjemnou, rozmaznanou „Estellou“ (Jean Simmons). Preskočme o niekoľko rokov a „Pip“ (teraz John Mills) je zachránený zo svojho vidieckeho života právnikom, vždycky strýčkovským, múdrym, Francisom L. Sullivanom, ktorý mu radí, že má dostať príjem a dedičstvo od neznámeho dobrodruha, ktoré zmení jeho život - čo sa aj stane! Čoskoro sú on a jeho nový spolubývajúci „Mr. Pocket“ (Alec Guinness) usadení do svojich nových životov plného blahobytu. Dickens mal taký nádherný aliteratívny spôsob s jeho postavami - „Pip“, „Pocket“, „Jaggers“, „Pumblechook“ & „Magwitch“ - umožňujú tak oveľa viac priestoru pre vašu predstavivosť definovať postavy, ich vlastnosti a chyby a Lean dokázal využiť svetlo, tieň, nenápadnú hudbu od Waltera Goehra a skutočne skvelé úsilie všetkých zúčastnených na obrazovke na to, aby nás skutočne vtiahli do deja, keď „Pip“ sa približuje k zisteniu, odkiaľ prichádza jeho bohatstvo a samozrejme, ako sa jeho vzťah s teraz dospelou „Estellou“ (Valerie Hobson) môže rozvíjať/uzavrieť/zrútiť. Dickens nebol muž náchylný na nadmerný sentiment vo svojich príbehoch, a za to som nesmierne vďačný - a viete, no, že dobré časy nikdy dlho nevydržia...!