Podľa Wikiquote raz "britský úradník" povedal, že Idi Amin potrebuje "veci vysvetlené slovami jedného písmena." Jednou z mála chýb Posledného kráľa Škótska je, že predpokladáme, že potrebujeme veci…
Podľa Wikiquote raz "britský úradník" povedal, že Idi Amin potrebuje "veci vysvetlené slovami jedného písmena." Jednou z mála chýb Posledného kráľa Škótska je, že predpokladáme, že potrebujeme veci vidieť očami bieleho západného človeka. Isté, James McAvoy má niekoľko veľmi dobrých scén s Forestom Whitakerom, z ktorých najlepšia je pravdepodobne prvá (hoci vzadu to nijak nezodpovedá), ktorá končí výmenou košieľ medzi Aminom a Dr. Nicholasom Garriganom (aby Amin mohol dať Garriganovu jeho neexistujúcemu synovi Campbellovi, bratovi epileptika a pravdepodobne tiež imaginárneho Mackenzieho), akoby práve boli na opačných stranách futbalového zápasu. Iné scény sú oveľa menej šťastné, najmä tá, v ktorej dobrý lekár asistuje diktátorovi pri nútenom uvoľnení obrovského flatulencie. Dobré alebo zlé, to všetko málo záleží, pretože nič z toho sa nestalo a Dr. Garrigan nikdy neexistoval - ani že by bol trochu veriteľný; začínajúc tým, ako sa rozhodne ísť do Ugandy (doslova točiaci glóbus, zavriac oči a ukazujúc), Nicholas sa neustále správa skôr ako postava vo filme ako skutočný človek. Môže zobrať Aminovu zbraň bez toho, aby bol okamžite zastrelený rôznymi priľahlými vojakmi; môže vozidlom, cez ulice, o ktorých predpokladne nevie, viesť Amina do bezpečia po tom, čo bol napadnutý; je čerstvý z lekárskej školy, ale má sebavedomie expertného lekára; a je taký neodolateľný, že jedna z Aminových manželiek je ochotná riskovať život a končatiny (alebo skôr končatiny, ako sa ukáže) mať s ním sexuálny styk (a aj keby postava bola reálna, stále by nás nezaujímalo jeho sexuálne život). Wikipédia mi hovorí, že "film mieša fikciu s reálnymi udalosťami, aby poskytol dojem o Aminovi a Ugande počas jeho vlády." No, určite dostaneme nezabudnuteľný dojem o Aminovi vďaka strašidelnému výkonu Whitakera; na druhej strane, nezískame jasný dojem o Ugande počas jeho vlády, keby sa film držal faktov. Na čo je dobré natáčanie na mieste, ak dostaneme len povrchnú predstavu o účinku diktatúry na krajinu a jej obyvateľov? Dokonca aj titulky pred záverečnými titulkami sú príliš neskoro, najmä keď nezodpovedajú nič viac než to, čo sa udialo predtým. Namiesto toho je všetko filtrované cez Garrigana, ktorému záleží hlavne na záchranení vlastnej kože a nie je skutočne veľmi zaujímavý o osude Ugandskej národa. Je to škoda, pretože vplyvy režiséra Kevina Macdonalda sú bezchybné; Aminovo "Nič nevzniká zo ničoho" pripomína Learovo "Nič nevznikne zo ničoho," a spôsob, ako v určitom bode odmietne Garrigana, pripomína Rolf Hoppeho vyčíňanie s Klausom Mariou Brandauerom v Mephisto. Možno by sa Macdonald mal úplne nakloniť k fiktívnejmu prístupu a urobiť film à clef (Zangaro, fiktívna africká diktatúra z The Dogs of War, by bola dobrým vzorcom).