Vždy som si myslel, že Jeanne Moreau je jednou z najpôsobivejších herečiek. Jej výrazy so smiechom a očami by z nej urobili fantastickú hviezdu nemého filmu. Tu zobrazuje „Lídiu“, vydatú za…
Vždy som si myslel, že Jeanne Moreau je jednou z najpôsobivejších herečiek. Jej výrazy so smiechom a očami by z nej urobili fantastickú hviezdu nemého filmu. Tu zobrazuje „Lídiu“, vydatú za „Giovanniho“ (rovnako silného Marcello Mastroianniho), s ktorým má dosť otvorený vzťah v rýchlo sa zhoršujúcom manželstve. Až po návšteve terminálne chorého priateľa „Garaniho“ (Bernhard Wicki) sa rozruší, opustí nemocnicu a začnú sa jej myšlienky trochu sústrediť. Navštívi dom svojej mladosti, on ide na párty osláviť vydanie jeho najnovšieho diela a potom sa obaja ocitnú na prepychovom soirée, kde sú akoby nezávislí jeden od druhého - obaja dosť bezostyšne flirtujú s inými, mladšími ľuďmi, pričom si udržiavajú dosť fasádu, aby si uvedomili, že ide iba o obchod. Michelangelo Antonioni vytvoril ultimatívne spracovaný film ako lietajúca kamera. Fotografia je intímna, takmer invazívna, niekedy, keď sledujeme týchto dvoch ľudí, ktorí smerujú k manželskej záhube a so sebou berú veľkú časť seba. Hoci sú niekedy navonok povrchné, charakteristiky sú v skutočnosti dosť zložité a obaja hrajú so subtilným, nuansovaným charizmom, ktorý dopĺňa zrejmé príznaky ich klesajúceho záujmu o seba. Čo pridáva bohatosť je aj výrazná chudoba dialógu. Giorgio Gaslini nám poskytol hudbu, ktorá nám umožňuje, aby nám fotografia rozprávala veľké časti príbehu len pomocou obrazov - nedostatok zbytočnej konverzácie medzi postavami nám pomáha ukázať nádheru ich bálu alebo použitie milánskeho mestského priestoru v tme osvetlené iba občasnou pouličnou lampou - a to často vytvára pôsobivú atmosféru tak sterilnú a pustú, ako je ich zlyhávajúce partnerstvo. Na konci vieme, že sa niečo musí stať, ale čo to môže byť? Dve hodiny len tak rýchlo ubehnú. Jeho Zlatý medveď bol zaslúžene vyhraný.