Pamätáte si na „Huggettovcov“? No, myslím si, že Jacques Tati mal podobné šarvátky na mysli, keď poslal „M. Hulota“ na dovolenku len pár rokov po tom, čo mali svoju vlastnú skúsenosť s dovolenkou v…
Pamätáte si na „Huggettovcov“? No, myslím si, že Jacques Tati mal podobné šarvátky na mysli, keď poslal „M. Hulota“ na dovolenku len pár rokov po tom, čo mali svoju vlastnú skúsenosť s dovolenkou v kempingu. Na rozdiel od nich, „Hulot má pri mori ako fóliu pre svoje mŕtve-pán, slapstickové eskapády, keď jeho príchod do doteraz pokojného letoviska vyvoláva rovnakú mieru chaosu a zmaru. Už od začiatku vo svojom glorifikovanom vozidle viete, že to má komickú katastrofu napísanú na celom tele, a je to presne to, čo dostaneme. Jeho jedinečný štýl hrania tenisu vyvoláva šepoty a zdvihnuté obočia a človek sa musí čudovať, či zaskočená „Martine“ (Nathalie Pascaud) naozaj vie, do čoho sa púšťa. Väčšina vtipov je viditeľná z diaľky, ale stále dobre fungujú vďaka príjemne charakterizovanému vystúpeniu od Tatiho a celej rade podporných postáv, ktoré by mohli byť skutočnými miestnymi obyvateľmi - s typickými miestnymi reakciami na jeho neschopnosť. Aj keď nie úplne z cirkusového repertoáru, zvukové efekty tu veľa robia prácu pri doplnení - a dokonca nahradení - dialógu, ktorý je prítomný vtedy, keď je potrebný, ale nie tak výrazne ako vo filmoch Chaplina z počiatku. Toto tiež ťaží z oveľa plynulejšieho vyprávania. Nie je to len „spoj-krop“ štýl produkcie, ale skôr prekrývajúca sa séria vedľajších príbehov, ktoré nefungujú všetky, ale väčšina z nich prosperuje. Opäť, ako jeho viac zdržanliví britskí protivníci z konca 40. rokov, sa Tati zdá byť tu oslavovať ctnosti filmového potešenia. Zábava len pre zábavu - a je to celkom nákazlivé na niekoľko hodín preplnených katastrofou.