To monstrum ve mně The Beast in Me

Príbeh je zaujímavý, no bohužiaľ je otrávený propagandou. Keby nebolo tohto, dal by som mu vyššie hodnotenie...

Naozaj vynikajúcou stránkou tohto seriálu bola kamera. Bez debaty krásne nasnímaný seriál. Je to súčasťou psychologickej hry, ktorú seriál hrá, keďže perspektíva diváka sa posúva, rozširuje a sťahuje spolu s pozíciou postáv a ich vlastným pohľadom odrazeným v objektíve kamery – a chladnokrvnej vražde to takmer dodáva čosi útulné. Mimo toho seriál bohužiaľ padá pod vlastnou váhou. Na vývoji príbehu nie je nič šialené, tobôž nie inovatívne – ide o klišéovitú detektívku, ktorá zobrazuje dôsledky pokušenia najtemnejšími túžbami ľudstva. Niektoré postavy sú nevyužité, iné neprinášajú vôbec nič. Musím osobitne vyzdvihnúť ženské postavy, ktoré – okrem Danes – vidíme príliš málo, hoci sú kľúčové pre charakterizáciu (ako Shelley) alebo pre dejovú líniu (ako Nina). Bola by som ocenila oveľa viac interakcie medzi nimi, než koľko som mala chuť sledovať u všetkých mužov. Vzťah Aggie a Shell, čo z neho zostalo... uf, ich emotívne scény boli zdrvujúce. Zvyšné spoločenské a triedne komentáre pôsobia takmer satiricky, s tým, ako sú priamočiare, a robia karikatúru z mužských postáv, hoci u ich ženských náprotivkov pridávajú ďalšiu vrstvu zložitosti. Celkovo by som to odporučila, ak ste práve naladení na jednoduchú detektívku s arogantnou lesbickou spisovateľkou v hlavnej úlohe. Asi tak.

Sú miniseriály, ktoré si len hrajú na „solídny thriller“ a nič viac. Toto nie je jeden z nich. Tento hryzie, a robí to už od prvej minúty s čudnou, znepokojivou energiou – akoby vás niekto sledoval z okna, o ktorom ste ani nevedeli, že existuje. Zhltol som ho s rozkošou, pretože sa neuspokojí len s intrigou: strhne vás do špirály podozrenia, posadnutosti a paranoje, ktorej sa ťažko zbaviť. Veľkým lákadlom je súboj hlavných postáv. Claire Danes je v bode, kedy vyzerá, akoby sa mohla zrútiť, no zároveň ovláda každú scénu so zaťatou čeľusťou. A Matthew Rhys... panebože. Tu je vyšinutý, áno, no najhoršie (najlepšie) na tom je, že to nikdy nehrá ako šašo. Robí ho skutočne nebezpečným – niekto, kto vie byť dve sekundy šarmantný a v tretej vám z neho behá mráz po chrbte. Táto kombinácia charizmy a hrozby je pre podobný príbeh čistým palivom. Najviac sa mi páči, aké je to pokrútené bez toho, aby stále siahalo po lacných trikoch. Zvraty tu, samozrejme, sú, a niektoré diely vás nechajú s pocitom „dobre, ešte jeden a končím“ (klamstvo). Miestami je cítiť, že niektoré zákruty trochu naťahuje, akoby chcel pružinu utiahnuť trochu viac, než treba... no celkovo mi to sadlo, pretože atmosféra ostáva pevná ako skala. Veľa práce odvedie aj atmosféra: pekné domy, ktoré nepôsobia bezpečne, ticho, ktoré trvá presne tak dlho, aby ste si stihli predstaviť to najhoršie, a mizanscéna, ktorá vás pomaly zamyká spolu s postavami. Je to seriál pohľadov, detailov, drobných gest, ktoré kričia „tu sa niečo deje“, aj keď nikto nehovorí. Nie je to dokonalý miniseriál a ani sa o to nesnaží. Ak chcete niečo, čo prevracia žáner naruby, toto nie je ono. Ale ak chcete vysoko návykový psychologický thriller, ktorý vás nechá trochu napätého a premýšľajúceho ešte dlho potom – tu ho máte dosť. A áno: Rhys je veľmi, veľmi, veľmi pomotaný... a práve preto je také veľké potešenie ho sledovať.