Staré príslovie hovorí: „Never put the cart before the horse" (nestavaj voz pred koňa) — pozorovanie, ktorého dôsledky by mali byť zrejmé. Platí to aj vo filmárčine: keď sa samostatný film považuje…
Staré príslovie hovorí: „Never put the cart before the horse" (nestavaj voz pred koňa) — pozorovanie, ktorého dôsledky by mali byť zrejmé. Platí to aj vo filmárčine: keď sa samostatný film považuje za inšpiráciu pre novú franšízu, tvorcovia si musia dať pozor, aby nezačali skákať pred seba. Inými slovami, prvý film v plánovanej sérii jednoducho musí byť famózny, aby si zaslúžil pokračovanie (alebo pokračovania) (výnimkou nech je „Star Trek"). Ak sa však tí, čo stoja za prvým dielom, tak sústredia na to, čo príde v prípadnej franšíze, že pokazia práve ten prvý diel, je to, akoby si sami vystrelili do nohy. A presne to podkopáva najnovší film scenáristu a režiséra Na Hong-jina. Tento sci-fi akčný dobrodružný snímok v podstate sleduje nepravdepodobné, miestami až bláznivé pokusy malomestskej juhokórejskej polície a ďalších postáv vypátrať záhadné monštrum, ktoré páchá spúšť v ich komunite a okolitom prostredí. Problém je však v tom, že príbeh vysvetľuje len málo z toho, čo sa deje, a namiesto toho ponúka zmes klišé poskladaných dokopy bez rozmyslu — takmer žiadne pozadie, nesúrodý a zle poskladaný príbeh, žalostne lacné CGI, zápletka postavená takmer výlučne na klišé, hektické akčné scény a absurdný, miestami vyslovene nevhodný komediálny odľahčenie, a viac nadužívaných vulgarizmov než vo filme „Vlk z Wall Street" (2013). Hoci film pôsobí spočiatku pomerne slušne rozbehnutý, akoby spojenie filmov o „Godzille" s ľudovým, domáckym duchom „Farga" (1996), ide o úvodné dejstvo, ktoré je nakoniec neospravedlniteľne naťahované (budovanie napätia je jedna vec, no vedieť, že príde veľké odhalenie, a čakať naň 45 minút, je už trochu priveľa). A bohužiaľ, odtiaľ to ide už len dole vodou — príbeh, ktorý dáva málo zmyslu, je naťahovaný na ohromujúcich 2:39:00, teda takmer o hodinu dlhšie, než by mal. Mojou jedinou „nádejou" v tom bode bolo, že sa film milostivo blíži k nejakému súvislému vysvetleniu — to sa však žiaľ nikdy nedostaví. A práve tu sa dôraz na to, čo má byť súčasťou budúcich dielov franšízy, začína vtierať do dôveryhodnosti a celistvosti tohto filmu. Ešte zarážajúcejšie je, aké vysoké uznanie táto príliš dlhá sága získala tak v kritických kruhoch, ako aj na prestížnom filmovom festivale v Cannes, kde film „Hope" nepochopiteľne získal nomináciu na Zlatú palmu, najvyššie ocenenie podujatia. Diváci, ktorí hľadajú zábavnú strašidelnú podívanú v tomto duchu, majú k dispozícii mnoho iných, lepších volieb, ako napríklad „Čeľuste" (1975), „Jurský park" (1993) alebo nedávno vydaný film „The End of Oak Street" (2026). Radšej si pozrite jeden z týchto titulov.