Predtým, než som išiel pozrieť film 'Posledný Jediný', som sa doslova 'odfajčil', že je zázrak, že som sa vôbec dostal do kina. Začali sme si dávať poriadne do tela s bongom, len pumpovať, pumpovať,…
Predtým, než som išiel pozrieť film 'Posledný Jediný', som sa doslova 'odfajčil', že je zázrak, že som sa vôbec dostal do kina. Začali sme si dávať poriadne do tela s bongom, len pumpovať, pumpovať, až kým si fakt nezačnete cítiť, ako sa vám mozog topí, potom to dajte znova a znova. V nejakom momente niekto položil otázku 'kde sme?' a zatiaľ čo som sa nad tým filozoficky zamýšľal, niekto iný ukázal, že sme zaparkovaní pri kineplexe a pomaly sme si uvedomili, že sme tu na film 'Posledný Jediný'! Skoro som vôbec nemohol fungovať, tak som sa vrátil k svojmu starému triku s tmavými okuliarmi a bielou palicou, aby som sa skryl za to, že som úplne zahmlený a predstieral som, že som len nejaký chudák slepý človek, ktorý sa toulá a niečo trafia. Obvykle to robím, aby som sa dostal okolo ochranky na rockových koncertoch a ani mi nenapadlo, že slepý človek by nemohol vidieť film, ale aj tak to fungovalo a čoskoro sme sedeli na svojich miestach. Za nami sedeli tí sprostí decká, ktoré mi neustále kopali do sedadla ako malí debili, kopali, kopali, kopali... tak som si zdvihol viečko svojej extra veľkej Coly a hodil som ho za seba. Bingo! Priamo do nich! Tie malé chujoviny sa odtiaľ vzdialili nahnevane a sťažujúc sa, potiahnuté lepkavou colou, my sme sa im smiali, volali sme im luzeri, bolo to super!