Na začiatku som sa silno stotožňoval s Llewynovými bojmi - myslím si, že by bolo ťažké nájsť hudobníka, ktorý by sa s nimi nestotožňoval - ale na konci filmu si uvedomujem, že veľa z týchto bojov je…
Na začiatku som sa silno stotožňoval s Llewynovými bojmi - myslím si, že by bolo ťažké nájsť hudobníka, ktorý by sa s nimi nestotožňoval - ale na konci filmu si uvedomujem, že veľa z týchto bojov je spôsobených vlastnými činmi. Mám pocit, že Llewyn bude týmito bojmi prechádzať ešte mnohokrát, kým sa veci nezlepšia alebo nezhoršia. Hudobne pôsobí Llewyn ako drsný a duševný. Je to presne ten človek, ktorého by som chcel počuť spievať tie smutné, zosmutnelé ľudové piesne, aspoň v porovnaní s čistejšími interpretmi, ktorých stretáva počas filmu. A predsa, tá duša sa zdá pochádzať z tragédií (samovražda jeho bývalého hudobného partnera) a úzkostí (vzťahy s rodinou a bývalými milenkami), ktorými je príliš tvrdohlavý alebo zlý na to, aby ich riadne prepracoval. Udržiava sa na hladine vďaka niektorým zosilňovačom. Neustále mu sú ponúkané gauče na spanie, aj keď Llewyn uráža ich majiteľov. Majiteľ klubu ho stále rezervuje ako interpreta, aj keď je násilne vyvezený z klubu za rušenie iných interpretov. Je ťažké si uvedomiť, že sa nachádzate v zlom kolobehu, keď ste ešte stále v ňom vnútri, snažiac sa udržať si hlavu nad vodou. Je ešte ťažšie, keď je spojenie s ľuďmi také ťažké, ako je to pre Llewyna. Mám pocit, že bratia Coenovci to chápu, berú to vážne, a predsa z toho vytvorili niečo, čo ma rozosmialo a pohltilo ma.